Rozhodujúcim nástrojom stabilizačnej fiškálnej politiky je štátny rozpočet prípadne zmeny v štruktúre jeho príjmov a výdavkov. Ďalším z nástrojov stabilizačnej fiškálnej politiky je plánované saldo štátneho rozpočtu, ktoré sa využíva v záujme dosiahnuť určený makroekonomický cieľ.
Na rozdiel od rozpočtovej politiky, ktorá si stanovuje vyrovnaný rozpočet, fiškálna politika využíva plánovaný prebytok alebo schodok štátneho rozpočtu.
Pri ovplyvňovaní ekonomiky môže byť cieľom stabilizačnej fiškálnej politiky buď expanzia – rast alebo reštrikcia – utlmenie. Tomu je potom prispôsobený aj výber a pôsobenie jednotlivých čiastkových nástrojov stabilizačnej fiškálnej politiky, takže samotná fiškálna politika môže byť taktiež buď expanzívna alebo reštriktívna, ba aj neutrálna.
Expanzívna stabilizačná fiškálna politika využíva v záujme rastu nástroje:
- priame, t. j. predovšetkým rast výdavkov štátneho rozpočtu na ovplyvňovanie dopytu. Tieto nástroje patria medzi tzv. klasické nástroje stabilizačnej fiškálnej politiky,
- nepriame ako je zníženie daní a tým aj vplyv na vzostup súkromnej spotreby a súkromných investícií v dôsledku vyšších disponibilných finančných zdrojov súkromného sektora,
- kombinácia priamych a nepriamych nástrojov, v rámci ktorej sa umožní deficit štátneho rozpočtu.
Dôsledkom fiškálnej expanzie je finančná nerovnováha vyjadrená schodkom štátneho rozpočtu – deficit.
Reštriktívna stabilizačná fiškálna politika využíva nástroje reštrikcie vtedy ak treba utlmiť „prehriatu“ ekonomiku. Nástroje fiškálnej reštrikcie sú:
- priame v podobe predovšetkým zníženia výdavkov štátneho rozpočtu,
- nepriame spočívajúce vo zvýšení príjmov štátneho rozpočtu, najmä daňových,
- kombináciou priamych a nepriamych nástrojov sa dosahuje prebytok štátneho rozpočtu. Zvýšenie daní a obmedzenie vládnych verejných výdavkov sa primárne prejaví v znížení súkromnej spotreby.
Aj fiškálna reštrikcia má svoj dôsledok v podobe finančnej nerovnováhy spôsobenej prebytkom rozpočtu. V súvislosti s hodnotením expanzívnej a reštriktívnej politiky je potrebné si uvedomiť, že pri expanzívnej politike dôraz, ktorý je kladený na menové opatrenia zvýhodňuje tvorbu kapitálu a rast, reštriktívna politika vyžaduje opatrenia v oblasti fiškálnej.
Z dôvodu účinnosti fiškálnej politiky je významné rozdeľovanie výdavkov štátneho rozpočtu na:
- vládne nákupy tovarov a služieb, ktoré ovplyvňujú dopyt. Ide napríklad o bežné a kapitálové výdavky rozpočtu vynaložené v súvislosti s verejnými investíciami, financovanie verejných výdavkových programov, v súvislosti s organizovaním a financovaním verejne prospešných prác, projektov verejnej zamestnanosti a pod. Napriek tomu, že absolútne tieto výdavky obyčajne rastú, ich podiel na celkových výdavkoch ale vo vyspelých štátoch klesá z dôvodov rastu peňažných transferov obyvateľstvu – najmä starobných dôchodkov, sociálnych transferov a pod.
- transfery, ktoré už nemusia mať dopad na dopyt, pretože transfery zvyšujú disponibilné dôchodky ich príjemcom, pričom časť transferov môžu ich príjemcovia – najčastejšie obyvateľstvo napríklad v prípade sociálnych dávok, dôchodkov a pod.- usporiť.
- čisté dane – t. j. dane mínus transfery, ktoré sa využívajú ako nástroj stabilizačnej fiškálnej politiky.
Schváliť objem výdavkov štátneho rozpočtu je v právomoci parlamentu, pričom ale záleží na tom, aký kvalitný návrh rozpočtu pripraví vláda do parlamentu a ako schválené výdavky plní. Výdavky môže ovplyvniť parlament bezprostredne počas schvaľovania rozpočtu ale nemôže ovplyvniť výdavky ostatných článkov rozpočtovej sústavy. Tie môže ovplyvniť nepriamo prostredníctvom dotácií zo štátneho rozpočtu, najmä účelových napríklad do rozpočtov obcí alebo regiónov. Preto je výdavková stránka štátneho rozpočtu klasickým nástrojom stabilizačnej fiškálnej politiky. Treba si ale uvedomiť, že rozhodujúci podiel na celkovom dopyte má súkromná spotreba aj keď je pravdou, že verejné investície ovplyvňujú súkromnú spotrebu. Priestor na fiškálnu expanziu prostredníctvom výdavkov štátneho rozpočtu je teda obmedzený. Preto je potrebné využívať aj príjmovú stránku štátneho rozpočtu.
Vplyv zmien v objeme a štruktúre daní v daňovom zaťažení pôsobí prostredníctvom dopadu na disponibilné príjmy daňovníkov a fiškálny dopad je preto ovplyvnený medzným sklonom k spotrebe súkromného sektora. Presadenie zmien v príjmovej strane štátneho rozpočtu nie je jednoduché a ani rýchle.
Pri uskutočňovaní stabilizačnej politiky je potrebný racionálny vzťah medzi fiškálnymi a menovými nástrojmi. Najvhodnejším nástrojom stabilizačnej funkcie fiškálnej politiky je zníženie alebo zvýšenie úrovne zdanenia. Spojenie daňových nástrojov so stabilizačnými cieľmi a spojenie výdavkových nástrojov s cieľmi alokácie prináša značné výhody.
Citlivosť jednotlivých hospodárskych odvetví na cyklický vývoj je rozdielna, pričom musíme brať do úvahy aj mieru nezamestnanosti, ktorá nie je všade, vo všetkých regiónoch rovnaká. Využitie výdavkovej politiky môže byť žiaduce, pretože jej dopady možno prispôsobiť nezamestnanosti v jednotlivých regiónoch, pričom daňové opatrenia sú rovnaké v celej krajine. Ďalším dôvodom, ktorý plynie z podstaty daní je skutočnosť, že znížením daní môžu získať jednotlivci s nižším príjmom a nie nezamestnaní, ktorí nepodliehajú daňovej povinnosti.
Napriek tomu, že na obidvoch stranách fiškálnej politiky možno nájsť niečo pozitívne, platí zásada, že by uprednostnené mali byť zmeny v daniach a transferoch pred zmenami vo výdavkových programoch.