Osobitné postavenie v rámci daňových prvkov patrí daňovému základu. Je označovaný ako vyrubujúci základ, pretože predstavuje tak tú daňovú kvantitatívnu veličinu, z ktorej sa konkrétna daň vyrubuje. Daňový základ pritom vždy vychádza z predmetu (objektu) dane. Zvyčajne sa rozdiel medzi predmetom dane a jej základom zjednodušene vymedzuje tak, že predmetom je tá hospodárska skutočnosť, na ktorú sa daň ukladá, a základom dane je, tá jej časť, z ktorej sa daň vyrubuje. Základ dane tak umožňuje vyjadriť v peniazoch konkrétnu daňovú povinnosť determinovanú jej predmetom. Je to suma, z ktorej sa daň vyrubuje. Základ dane predstavuje číselne vyjadrený súhrn majetkových výsledkov, ktoré vznikli tým, že v záujmovej sfére daňovníka (medzi subjektom a objektom dane) nastali kvantitatívne vyjadriteľné relácie, ktoré zákon určuje ako predpoklad vzniku daňovej povinnosti.
Vzhľadom na to, že daňový základ je kvantitatívnym vyjadrením daňového predmetu, nástrojom jeho špecifikácie, môže sa s ním za určitých podmienok prekrývať či úplne stotožňovať. Daňový predmet sa teda môže rovnať i daňovému základu. Existencia daňového základu v daňovoprávnom vzťahu je pritom podmienená vyjadriteľnosťou predmetu dane v určitých objektívnych jednotkách, mierkach umožňujúcich kvantifikáciu daňového predmetu. Z daňového základu sa tak daň určuje na základe daňovej jednotky. Tou môže byť hmotnosť, množstvo, peňažná jednotka atď.
Základ dane
Základ dane interpretuje teória daňového práva v dvoch základných formách ako daňový základ abstraktný a konkrétny. Za abstraktný daňový základ sa pritom považuje také povinné určenie jednotiek, ktorými možno predmet dane merať. Konkrétny daňový základ predstavuje ucelený komplex týchto jednotiek, vytváraný ich súčtom a ktorým je konkrétny predmet dane vyjadrený. Tu treba spomenúť aj termín daňový kataster, bezprostredne súvisiaci s problematikou daňového základu. Je to zoznam hodnôt rozhodujúcich pre určenie konkrétnej výšky daňovej povinnosti jednotlivých daňovníkov. Daňový kataster sa uplatňuje pri pravidelne sa opakujúcej daňovej povinnosti, vyplývajúcej z daňovoprávnej normy regulujúcej určitú daň. V prípade takýchto daní sa nezisťuje reálny numerický rozsah predmetu dane ku dňu rozhodujúcemu pre vznik daňovej povinnosti, ale sa podľa vybratých kritérií prenáša do záznamov tvoriacich základ na vyrubenie daní na viac budúcich daňových období.
Sadzbu dane zaraďujeme medzi základné daňové prvky, o ktoré býva medzi daňovníkmi najväčší záujem. Vymedzuje rozsah daňovej povinnosti v rámci daňovoprávnych vzťahov. Je meradlom, podľa ktorého sa vypočítava výška dane z daňového základu, je reálnym vyvrcholením daňovoprávneho vzťahu v jeho fáze prípravy a napĺňania daňovej povinnosti. Daňová sadzba je podielom dane pripadajúcim na daňovú jednotku. Je akoby meradlom daňového záväzku. Do určitej miery ju možno chápať i ako špecifickú metódu formovania kvalitatívnej úrovne daňovoprávneho vzťahu, metódu formovania jeho peňažnej výdatnosti. Výsledok, ktorý vznikne použitím daňovej sadzby, reprezentuje daň, teda výšku dane či mieru daňového zaťaženia. Možno ho preto označiť aj ako objem individuálnej daňovej povinnosti.
Daňová sadzba
Daňová sadzba býva spravidla právne zakotvená v daňovom zákone. No táto skutočnosť nemusí byť vždy akceptovaná. Právny predpis ju môže naznačiť, ohraničiť vo forme určitého rozpätia, pričom daň aplikujúci orgán v jeho rámci ju môže určiť pevnou sumou. Tento orgán potom môže aplikáciu daňovoprávnej normy uskutočniť buď v individuálnej forme, alebo vo forme univerzálnej (všeobecnej).
Daň, ako významný a originálny finančnoprávny a ekonomický inštitút, svojím účelovým zameraním individualizuje aj vlastnú sadzbu, ktorej metodológia vždy musí zodpovedať hlavnému cieľu, ktorý má konkrétna daň v spoločnosti plniť. V procese jej historického vývoja sa preto postupne vyvíjali rôzne druhy sadzieb dane tak, aby daň ako celok mohla proporcionálne plniť všetky jej zverené funkcie. Dosiaľ sa vlastne vykryštalizovali dva druhy daňových sadzieb, a to sadzba pevná, sadzba pohyblivá a ich kombinácie, ktoré možno označiť za kombinovanú sadzbu dane.
V našom daňovom systéme sa pevná daňová sadzba používa v podstatne užšom rozsahu ako sadzba pohyblivá. Jej podstata spočíva v tom, že prostredníctvom striktne určenej peňažnej sumy na jednotku daňového základu a bez ohľadu na jeho výšku sa určuje aj objem daňovej povinnosti, daňové bremeno. Pevná sadzba dane teda určuje daň pevnou sumou bez ohľadu na množstvo, kvalitu zdaňovaného základu a pod. Uplatňuje sa pri spotrebných daniach a pri dani z pozemkov.