Dominujúcou tendenciou vzťahov Pobaltské krajiny – Rusko v súčasnosti je postupné hľadanie ciest a spôsobov pre ich normalizáciu a budovanie pragmatickej spolupráce. Popritom však ešte nie je prekonané dedičstvo bolestivého budovania týchto vzťahov počas 90. Rokov a zachovanie všetkých problémov z minulého desaťročia nesie v sebe riziko destabilizácie. Na jednej strane sa už vstup pobaltských republík do euro-atlantických štruktúr (NATO a EÚ) stal realitou, s ktorou ruská politika musí počítať, na druhej strane ostáva nevyriešených veľa „zastaraných“ problémov. Dnes môžeme konštatovať určitý progres v týchto vzťahoch. Napriek tomu, že názory strán na riešenie rozličných problémov sú diametrálne odlišné, situácia sa už v žiadnom prípade nemôže porovnávať so situáciou v dobe jar – leto roku 1998, keď sa Lotyšsko a Rusko nachádzali v stave politickej krízy, pričom Moskva seriózne zvažovala zavedenie ekonomických sankcií.
Zlepšeniu vzťahov napomáhajú nasledovné faktory:
- Rusko uznalo nielen fakt politickej nezávislosti krajín Pobaltia, ale aj ich „odchod“ z postsovietskeho priestoru, čo sa stalo realitou po ich prijatí do EÚ a NATO;
- desaťročná nezávislá existencia v kontexte s európskymi perspektívami pridala na sebadôvere elitám pobaltských republík;
- fakticky sa ukončila repatriácia rusky hovoriacich ľudí z pobaltských krajín do Ruska. Spolu s tým, sa demografická situácia v Pobaltí zlepšila v prospech tzv. titulovaných národností (v Lotyšsku sa pomer Lotyšov oproti iným národnostiam za desaťročie zvýšil z 52 % na 57,6 % a pomer Rusov sa znížil z 34 % na 29,6 %).
- zmenila sa pozícia Západu. Kým v počiatočnej etape nezávislosti krajín Pobaltia západné krajiny a inštitúty boli solidárne s nimi proti Rusku, tak v súčasnosti často uznávajú opodstatnenosť ruských znepokojení. Na Rigu a Talin je Európskou úniou vyvíjaný nátlak v súvislosti s postavením rusky hovoriacich menšín. Západní politici vyžadujú, aby sa elity pobaltských krajín zdržali akejkoľvek činnosti, ktorá by mohla vyprovokovať Rusko k tvrdým opatreniam.
Značný problém a dôvod pre znepokojenie zo strany Ruska predstavuje zastavenie vyučovania v ruskom jazyku. V roku 1999 bola zrušená posledná univerzita v Lotyšsku, kde sa vyučovalo v ruskom jazyku. Znižuje sa počet škôl a predmetov, ktoré sa vyučovali v ruštine. Medzi tým, problém bezpečnosti, tak ako sa definoval počas studenej vojny, môžeme pokladať za vyriešený. Prijatie pobaltských krajín do NATO a EÚ objektívne ruší problém, súvisiaci s ich vojenským ohrozením. Pre mnohých členov lokálnych politických elít nastalo predefinovanie chápania „hlavnej hrozby“ zo sféry medzinárodnej bezpečnosti (čiže hrozby zo strany Ruska, ktorá prestáva byť aktuálnou po vstupe krajín do NATO) do sféry vnútornej bezpečnosti – „etnickej“, čiže hrozba pre zachovanie hlavnej národnosti. Rusko si naďalej stojí za tézou o potrebe pripojenia sa pobaltských krajín k Dohode o konvenčných zbraniach v Európe. Na druhej strane za dostatočné by pokladalo, ak by lídri troch štátov vydali politicky záväzné deklarácie o pripojení sa k Dohode, až bude začatý proces jej ratifikácie. K tomuto ruskému návrhu zatiaľ žiadna z pobaltských krajín nezaujala stanovisko.
Charakter a história vývoja balticko-ruských – vzťahov nám umožňuje urobiť určité uzávery.
Po prvé, pozitívnym faktorom je to, že v súvislosti s prijatím pobaltských krajín do NATO, prakticky sa úplne prestalo diskutovať o ohrození bezpečnosti zo strany Ruska, čo v priebehu dlhého času negatívne vplývalo na spoločenskú mienku a na bilaterálne vzťahy s Ruskom.
Po druhé, dôležitým elementom, ktorý umožnil vyhnúť sa serióznej kríze v súvislosti s rozšírením sa NATO na východ, bola absencia kategorickej reakcie zo strany Ruska, ktorá by mala logicky nasledovať pokiaľ vychádzame z predchádzajúcej politiky Jeľcinovho obdobia. Neboli prijaté žiadne ani vojenské, ani politické opatrenia (až na vyslovenie nesúhlasu s rozšírením NATO na východ).
Po tretie, v súvislosti so vstupom do NATO nenastalo žiadne vyostrenie vzťahov krajín Pobaltia s Ruskom, i keď samotný faktor rozšírenia Aliancie v určitom zmysle posilnil znepokojenie v ruskom politicko-expertnom spoločenstve predstaviteľov vojenských, výkonných a legislatívnych štruktúr. Súčasne však Rusko už hraničí s NATO aj EÚ a je predpoklad, že Rusko predloží na riešenie množstvo problémov ekonomického a vojensko-politického charakteru tak, ako ich ono vníma. Dôležitým elementom transformácie geopolitickej situácie bude aj „transhraničné“ susedstvo pobaltských krajín s Ruskom, ktoré by malo byť pozitívne využité pre ďalšie upevnenie atmosféry bezpečnosti a dôvery na európskom kontinente.