Medzinárodné aspekty verejných financií
Najnovším a jedným z najzaujímavejším aspektov fiškálnej politiky je jej úloha v medzinárodnom kontexte. Mnohé problémy, ktoré sa tradične riešili len v rámci národných financií, sa stávajú dôležitejšími pri ich aplikácii na medzinárodný obchod, toky kapitálu, medzinárodné organizácie ako napr. Organizácie spojených národov, na vzťahy medzi bohatými a chudobnými krajinami.
Rast vzájomnej závislosti ekonomík celého sveta je spojený s rastúcim záujmom o medzinárodné aspekty verejných financií. Potrebu medzinárodnej fiškálnej koordinácie zvýrazňuje vytvorenie rozsiahleho spoločného trhu v Európe, rastúca úloha nadnárodných korporácií, financovanie spoločných aktivít ako sú OSN a NATO, výzvy medzinárodnému spoločenstvu v zápase proti celosvetovým zásahom medzinárodného terorizmu ako aj vzrastajúce obavy z nerovnomerného rozdeľovania spoločenského dôchodku.
Mnohé otázky medzinárodných financií vyplývajú z fenoménu globalizácie svetovej ekonomiky, globalizácie svetového obchodu, akceleráciu medzinárodnej deľby práce a pod.
Najdiskutovanejšou problematikou medzinárodných financií je koordinácia daní. Každý štát sa musí rozhodnúť, ako bude zdaňovať zahraničné príjmy svojich obyvateľov a príjmy cudzincov, ktorí ich získavajú na jeho území. Podobne musí rozhodnúť aké spotrebné dane použije na dovoz a vývoz. Tieto rozhodnutia je potrebné vykonať v nadväznosti na iné krajiny, pričom nástrojom koordinácie v daňovej oblasti sú medzinárodné daňové a investičné zmluvy.
Pri rozšírenie sféry daňovej politiky z národnej bázy na medzinárodnú musíme akceptovať niektoré všeobecne platné princípy v tejto oblasti, ako je napríklad princíp spravodlivosti a dopady na efektívnosť využitia zdrojov, pričom nie sú zanedbateľné novo sa objavujúce problémy v súvislosti s daňovou spravodlivosťou v medzinárodnom meradle.
Napriek tomu, že v diskusiách o medzinárodnej fiškálnej koordinácii sa venuje prvoradá povinnosť väčšinou daňovej stránke, dôležitým aspektom sú medzinárodné výdavky. Zvažujú sa jednak výdavky vlád v podobe vládnych nákupov služieb a tovarov ako aj transferové platby.
Národy, podobne ako samosprávy, majú v súvislosti so spoločnými projektmi spoločný záujem v oblasti úžitkov a nákladov. Ako príklad môže slúžiť úsilie USA v boji s medzinárodným terorizmom, snaha NATO o spoločnú obranu viacerých štátov, kooperácia pri znečisťovaní medzinárodných vôd, program prevencie malárie, či zápas s AIDS, šírenie vírusu vtáčej chrípky vedený Svetovou zdravotníckou organizáciou, Európsky spoločný trh, činnosti OSN a pod. Vo všetkých týchto prípadoch vzniká problém delenia nákladov. V prípade malého počtu účastníkov vzniká problém delenia nákladov. Ak je počet zúčastnených malý, je možné podiely na nákladoch dohodnúť na základe pomeru výhod, ktoré každá zúčastnená strana získa. Konkrétne v prípade Severoatlantickej aliancie – NATO sa dosiahla dohoda o tom, že kooperácia prináša väčšie čisté výhody malým národom, pretože aj malé posilnenie obrannej pozície veľkého spojenca prinesie veľký úžitok v miere ochrany pre malých partnerov. Ak je počet zúčastnených strán veľký, problém delenia nákladov sa podobá spôsobu akým jednotlivci rozhodujú o rozpočte. V takom prípade treba použiť určitý vzorec daní a možno využiť aj princíp príspevkov podľa schopnosti úhrady daní. Pri použití proporcionálnej daňovej sadzby by každá krajina mala zaplatiť určité percento svojho HDP alebo národného dôchodku. Pri určovaní príspevku do rozpočtu OSN sa o podieloch nákladov hlasuje každý rok a tieto podiely sú predmetom častých úprav, pričom sa celkové náklady rozdelia medzi členské štáty podľa základe ich príspevkov alebo podľa HDP. To vedie k proporcionálnej dani vo vzťahu k HDP, nezávisle na dôchodku na obyvateľa. Táto zásada sa upraví ďalšími opatreniami, napríklad opatrením klesajúcich výnimiek, ktoré chráni krajiny s nízkym národným dôchodkom. Uplatňuje sa aj minimálny príspevok a určenie hranice podielu pre akúkoľvek krajinu, čo je v súčasnosti25 % a týka sa to USA, ktorých príspevok je najvyšší.
Ostatné organizácie uplatňujú odlišné postupy. Príspevky Medzinárodnému menovému fondu sa neodvádzajú od ročnej základne ale sa určia ako nákup pôvodnej zásoby kapitálu. Kvóty sa prideľujú podľa princípu úžitku, t.j. vzťahujú sa k právam čerpania, ktoré sa určujú v súvislosti s očakávanou potrebou úveru od MMF. Podobné princípy sa používajú aj v prípade príspevku do zásoby kapitálu Medzinárodnej banky pre rekonštrukciu a rozvoj. Všetky tieto príspevky však predstavujú relatívne malú čiastku, takže suma, ktorú jednotlivé krajiny platia, nie je až taká dôležitá. Príspevky do NATO, ktoré predstavovali značný objem sa neukladali na základe pevne určeného vzorca, ale v podstate na základe vyjednávania.