V porovnaní so situáciou v roku 1999, kedy NATO začalo vzdušnú kampaň proti Juhoslávii sa situácia podstatne zmenila. Bulharsko a Rumunsko sa stali od 29. marca 2004 členskými štátmi NATO, čo zároveň znamená veľké rozšírenie stability a bezpečnosti do Juhovýchodnej Európy. Rovnako sa v tejto dobe stalo členom NATO aj Slovinsko nezahrnuté do Paktu stability, ale zohrávajúce pozitívnu úlohu v celkovej stabilizácii regiónu. Ostatné krajiny usilujú o vstup do Aliancie a sú v rôznom štádiu prístupového procesu. Albánsko, Chorvátsko a Macedónsko sa stali ašpirantskými krajinami NATO. Albánsko je zapojené v programe Partnerstvo za mier (Partnership for Peace – PfP) od februára 1994, Chorvátsko od mája 2000 a Macedónsko od novembra 1995. Uvedeným krajinám bola venovaná pozornosť aj na pražskom summite NATO v roku 2002, keď bol ocenený progres Albánska a Macedónska v oblasti reforiem a v podpore NATO a prisľúbená ďalšia podpora pre plnenie úloh prístupového procesu. Chorvátsko bolo v tomto dokumente tiež vzaté do úvahy pre budúce členstvo, bola mu však stanovená podmienka splniť všetky medzinárodné záväzky, vrátane spolupráce s Medzinárodným súdnym tribunálom pre bývalú Juhosláviu (ICTY).
Všetky tri krajiny poskytujú svoje jednotky pre operácie NATO za hranicami euroatlantického priestoru. Vzhľadom na markantné rozšírenie NATO v roku 2004 a na problémy, ktoré v týchto krajinách zostávajú otvorené javí sa ich prístupový proces do NATO dlhodobejšou záležitosťou. Severoatlantická aliancia pripúšťa možnosť ďalšieho rozšírenia účasti v programe Partnerstvo za mier pre Srbsko a Čiernu Horu a pre Bosnu a Hercegovinu, ktoré doposiaľ nie sú členmi partnerstva. Zaradenie do PfP je však viazané na dosiahnutie pokroku v demokratizácii, výstavbe právneho štátu, reforme obrany a predovšetkým na skvalitnenie spolupráce s Medzinárodným súdnym dvorom pri stíhaní vojnových zločincov. Srbsko a čierna Hora spolupracovala s NATO v roku 2001 pri krízovom manažmente situácie v južnom Srbsku po vypuknutí násilia na území obývanom etnickými Albáncami. Na základe pražského summitu NATO v roku 2002 bol pripravený špeciálny program pre Srbsko a Čiernu Horu pre obranné reformy. Vývojom politickej situácie v Srbsku a Čiernej Hore po voľbách v roku 2003 došlo k celkovému spomaleniu ašpiračného procesu. Oficiálni predstavitelia Bosny a Hercegoviny (BaH) uvádzajú zabezpečenie svojho členstva v PfP ako svoju prvoradú bezpečnostnú úlohu a v priebehu rokov 2003 – 2004 zvýšili úsilie pri reformách vo sfére bezpečnosti a obrany. Pozitívny vývin bezpečnostnej situácie umožňuje skončenie misie NATO SFOR do konca roku 2004 a jej nahradenie misiou Európskej únie. Štáb NATO a istý počet personálu však v BaH zostane aj naďalej, predovšetkým kvôli aktivitám v súvislosti s PfP, obrannými reformami a s úlohami stíhania vojnových zločincov. Roky 2003 a 2004 sú hodnotené ako úspešné z hľadiska vplyvu NATO na bezpečnostnú situáciu v juhovýchodnej Európe. Na základe stabilizácie situácie bola v marci 2003 ukončená operácia NATO „Allied Harmony“ a v decembri 2003 operácia EÚ „Concordia“ v Macedónsku. Stabilizačné sily NATO SFOR v Bosne a Hercegovine boli z pôvodného stavu 60 000 v roku 1995 postupne znižované na 33 000 v roku 1999, 16 000 v roku 2002 až na počet 7 000 v roku 2004. Plánované zníženie počtov najväčšej operácie pod vedením NATO – KFOR bolo prerušené výbuchom etnického násilia v marci 2004.
Rozširovanie NATO v strednej a východnej Európe patrí už desať rokov k živo diskutovaným polemikám. Pestrá škála názorov a stanovísk k tejto otázke siaha od zlostných odmietaní cez solídnu kritiku, od vážnych pochybností po podporu a entuziazmus. Tieto ambivalentné prístupy k riešeniu otázky spôsobili vlnu neistoty a roztrieštenosť koncepcie bezpečnosti v ére po skončení studenej vojny. Hlavným argumentom NATO pri odmietaní početných žiadostí o členstvo bola skutočnosť, že mladé východoeurópske demokracie potrebujú v prvom rade ekonomickú a sociálnu reformu a vojenská ochrana poistená členstvom v Aliancii má v tejto postupnosti nadstavbový charakter. Zmena rezervovaného postoja NATO voči rozširovaniu smerom na východ prichádzala veľmi rozpačito.
Prijatie Poľska do NATO
Prijatie Poľska napríklad už v rokoch 1992-1993 obhajovali Nemci. Posun v postoji NATO ale očividne nebol možný bez prvotnej zmeny v ponímaní Spojených štátov amerických, ktorá nastala až v novembri 1994, keď Clintonova administratíva prijala platformu výberového a rozvážne spravovaného rozširovania. Motívom tejto zmeny okrem Clintonových predvolebných kalkulácií bola aj neschopnosť Európanov zvládnuť otázku regionálnej bezpečnosti dostatočne efektívne, zastaviť vojnu na Balkáne, ako aj integrovať východnú Európu do systému Európskej únie.
Noví členovia Aliancie mali do zabehnutej internej organizácie priniesť čerstvý vietor, postupne kompenzovať prítomnosť amerických jednotiek na európskej pôde a neohroziť vedúce postavenie USA v určovaní politickej orientácie. Na druhej strane svoje opodstatnenie má aj dôvodenie opozície, ktorá považuje posilnenie vojenského charakteru NATO za krok späť v zmysle kladného vývoja v euroatlantickom priestore: rozpustenie bývalého komunistického bloku, zníženie nukleárnej hrozby, zníženie počtu zbraní hromadného ničenia a konvenčných vojenských síl v Európe a okolí. Očakávať možno i iné záporné dôsledky – narušenie vzťahov s Ruskom a odvrátenie pozornosti od skutočných priorít vo vývoji východnej Európy.
V súčinnosti rôznych perspektív – globálnej, kontinentálnej, regionálnej a národnej – sa vyvinul aj pod vplyvom taktických politických cieľov interný konsenzus zasadený medzi dva hraničné názory. V tomto ponímaní sa uvažovalo a) o prijatí piatich nových členov a b) o neprijatí nových členov.
Kvôli psychologickej satisfakcii hlavne Francúzska a Talianska sa v záverečnom dokumente spomenulo Rumunsko a Slovinsko v anglickom abecednom poradí. Výsledok Madridského summitu bol teda sklamaním, pričom hlavná kritika postihla zostavu prvej skupiny, ktorá bola vnímaná ako geostrategicky nevyvážená a nevyužila možnosť posunu oblasti bezpečnosti a stability najpotrebnejším smerom – na Balkán.
Proces rokovaní
Proces rokovaní, podpisovania a ratifikácie troch Prístupových protokolov v devätnástich krajinách prebehol temer vo všetkých parlamentoch, dokonca aj v komplikovanom belgickom štvorkomorovom systéme pozitívne, väčšinovým prijatím. Prijatie Poľska, Českej republiky a Maďarska pravdepodobne mohlo ukončiť politickú a intelektuálnu debatu o rozširovaní NATO v strednej a východnej Európe. Na druhej strane, aj keď rozširovanie bolo prezentované ako súčasť hĺbkovej vnútornej transformácie Aliancie, ktorá ho mala zmeniť na mobilnejšiu entitu kolektívnej a kooperatívnej bezpečnosti, rezolúcia Senátu USA zaujala negatívny postoj k odklonu od tradičnej úlohy NATO – kolektívnej obrany. Rozširovanie NATO má podľa mnohých expertov v oblasti “eurázijského Balkánu”, ako ho svojím názvoslovím označil Z. Brzezinski, ďalšiu dôležitú úlohu v zmenšovaní tzv. “šedej zóny”. V súvislosti so Slovinskom však vyvstávajú pochybnosti pri jednoznačnom zaradení krajiny do tzv. línií zníženej bezpečnosti, ktoré nie vždy podliehajú kritériu členstva alebo nečlenstva v NATO. Už desiatky rokov znepokojujú Európu ohniská násilia a terorizmu ako Ulster, Baskicko, Korzika, časti Turecka a pod. Slovinsko je síce situované v geografickej oblasti, v ktorej sa nedávno odohrali ozbrojené konflikty, ale spolu so susednými krajinami, ako napríklad Rakúsko, patrí zároveň do oblasti tradičnej stability a bezpečnosti. V tomto zmysle neexistuje dôvod pre pocit ohrozenia a neistoty alebo ponímania Slovinska ako súčasti “šedej zóny” v Európe.
Plnohodnotné členstvo v EÚ a NATO patria k základným medzinárodným prioritám deklarovaným pri vzniku samostatného Slovinska 25. júna 1991. Politické vedenie krajiny sa nemohlo viac spoliehať na členstvo v OSN a OBSE. Tento pocit našiel svoje opodstatnenie v ďalšom vývoji rokov 1991-1995, keď sa potvrdila neefektívnosť medzinárodnej komunity pri zásahu voči relatívne malému agresorovi na Balkáne. Ako kandidát na členstvo v NATO, aj v Európskej únii prešlo Slovinsko mnohými hodnoteniami rešpektovaných západných inštitúcií, americkej vlády a Európskej komisie, ako aj NATO. Ocitlo sa v skupine krajín, ktoré získali aspoň “tranzitné povolenie” kritériami na členstvo v NATO a EÚ.
Marec 1994
V marci 1994 podpísalo Slovinsko “Partnership for Peace” a začalo sa aktívne zaoberať aktivitami spolupráce. Záujem slovinskej vlády o členstvo v NATO nevyplýval ani tak z akútnej sociálnej alebo politickej nestability alebo vnútorného ohrozenia demokratického zriadenia krajiny, resp. vonkajšej vojenskej hrozby, bol skôr dôležitým aspektom generálnej politickej integrácie krajiny do komunity západných demokracií. Očakáva sa, že členstvo bude mať aj nepriame bezpečnostné a ekonomické efekty. Od roku 1996 mala vládna pozícia aj podporu širokej verejnosti. V apríli 1997 by podľa zdroja kontrolovaného USIA v prípadnom referende hlasovalo 56 % respondentov za členstvo v NATO. Tento a iné zdroje umiestnili Slovinsko na tretie miesto za najentuziastickejšími krajinami ako Rumunsko a Poľsko, ale pred Českú republiku, Maďarsko a zvyšok kandidátskych krajín. Početná skupina respondentov ale ešte stále, podobne ako v Maďarsku a Čechách, neakceptuje niektoré atribúty možného členstva, ako napríklad zvýšené výdavky na obranu, vysielanie slovinských jednotiek na obranu člena NATO, povolenie rutinných letov letectva Aliancie vo vzdušnom priestore a umiestnenie jednotiek NATO na území Slovinska. Napriek tomu, že nástupnícke slovinské vlády nevymeškali jedinú príležitosť na vyjadrenie záujmu o členstvo, diplomatická kampaň začala až v prvej polovici roku 1996. Po dlhej prestávke spôsobenej voľbami a formovaním novej vládnej koalície bola znovuobnovená začiatkom roku 1997. Snahy o pozvanie na rokovania o vstupe však skončili neúspechom tak na Madridskom summite, ako aj na summite vo Washingtone. Rozhodnutie Aliancie, ktoré vyznelo pre Slovinsko negatívne, sa vysvetľuje rôznymi dôvodmi. V prvom rade neboli zo strany Aliancie nijakým spôsobom zhodnotené pozitívne body, ktoré Slovinsko nazbieralo v minulosti: chladné vzťahy s Ruskou federáciou, kooperácia s americkými a aliančnými ozbrojenými silami a nestranný postoj k Varšavskej zmluve, a akceptovaný bol skôr princíp viny a dlhu voči tým európskym krajinám, ktorým nebola poskytnutá patričná pomoc v krízovom vývoji v rokoch 1939-1940, 1945, 1948, 1956 a 1968. Madridské rozhodnutie nemalo medzi Slovincami prakticky nijakú psychologickú odozvu, aj keď politická opozícia využila situáciu a interpretovala ju ako ťažkú porážku vlády a požadovala mimoriadnu schôdzu Národného zhromaždenia. Sklamanie politickej elity sa zmiernilo až 15. júla 1997, keď Európska komisia odporučila zaradiť Slovinsko do prvého kola rozhovorov o rozšírení EÚ. Táto skutočnosť pomohla slovinskej vláde absolvovať interpeláciu. Slovinská vláda pokračovala v lobovaní pred Washingtonským summitom v nádeji, že bude prizvaná do druhého východoeurópskeho kola rozširovania NATO. V októbri 1998 Aliancia vo svojej správe nazvanej “NATO v 21. storočí” odporučila, aby na Washingtonskom summite bolo prizvané výlučne Slovinsko.
Iné zvažované alternatívy zneli napr. Slovinsko, Slovensko a Rakúsko, ďalej Slovinsko, Rumunsko a Bulharsko, potom Slovinsko a jedna z pobaltských krajín. Americkí experti zhodnotili situáciu nasledovne: “Výber prvých troch členov je zložitý. Slovinsko je najlepšie pripravené politicky a ekonomicky, ale vojenskú kapacitu Aliancie významne neovplyvní. Rumunsko sa zdalo byť kandidátom na druhé kolo, ale v dôsledku vnútorných ťažkostí a Madridského summitu jeho šance klesli. V podstate neexistujú jasne definovaní kandidáti ani spoločná vôľa členov Aliancie urýchliť druhé kolo rozširovania NATO. V apríli 1999 sa preto Aliancia rozhodla pre prestávku a už mesiace pred Washingtonským summitom nastúpil tichý konsenzus neprizvať žiadny ďalší štát, nemenovať jednotlivých kandidátov a neurčovať presné dátumy budúcich rozhodnutí o rozširovaní Aliancie.
Aby kandidáti nestratili motiváciu, Aliancia vypracovala “Akčný plán členstva” – MAP (Membership Action Plan), tých, ktorí boli ochotní podpísať ho, čaká množstvo prípravných kurzov a previerok bez akejkoľvek záruky na úspech. V Záverečnom komuniké Washingtonského summitu je aj niekoľko únikových klauzúl, ktoré v prípade potreby umožnia Aliancii v roku 2002, keď najneskôr prisľúbila prehľad ďalšieho rozširovania, opäť posunúť ďalší krok rozširovania, alebo tento proces aj úplne zastaviť. Napriek tomu, že geostrategická dôležitosť Slovinska bola v posledných rokoch, od rozpadnutia Východného bloku, postupne znižovaná, jeho priestor a zdroje sú pre NATO stále atraktívne. Geostrategická hodnota krajiny pravdepodobne znovu stúpne, ak by sa NATO rozhodlo znovu orientovať vojenské zdroje smerom na Balkán, pričom by teritórium Slovinska mohlo slúžiť ako zázemie servisu pre mierotvorné a mier udržujúce operácie na Balkáne.
Personál profesionálnych policajných a vojenských síl Slovinska by na základe svojich jazykových vedomostí a znalostí regiónu významne prispieval k medzinárodným poriadkovým a mier udržujúcim aktivitám na Balkáne (vrátane Kosova). Slovinsko teda, napriek hodnoteniam mnohých pozorovateľov, ktorí ho zaraďujú medzi krajiny najlepšie pripravené na vstup pri najbližšej príležitosti, ostáva v otázke získania členstva v NATO naďalej v neistote. Základný problém spočíva v ambivalencii želaní stredo- a východoeurópskych kandidátskych krajín vrátane Slovinska urýchliť vstup do Aliancie a ochoty NATO (a zjavnej neochoty niektorých jeho členov) rozširovať Organizáciu Severoatlantickej zmluvy ďalej na východ a juhovýchod. Dôležitými faktormi ďalšieho rozhodovania budú aj vzťahy medzi Alianciou a Európskou úniou, budúcnosť Ruskej federácie a medzinárodná politika budúcej vlády USA, skúsenosti s prvým kolom rozširovania v stredovýchodnej Európe a podobne. Spomínané skutočnosti ovplyvnia tiež budúcnosť slovinských vzťahov k západným integračným systémom. Dnešné Slovinsko je podľa všetkého bližšie k EÚ ako k členstvu v NATO, hoci sa nedá vylúčiť ani simultánne včlenenie do oboch organizácií v priebehu nasledujúceho desaťročia.