Vrcholným orgánom Európskej únie je Európska rada, ktorá zasadá najmenej raz za šesť mesiacov, každodenné riešenie problémov Európskej únie je úlohou piatich inštitúcií spoločenstva, ktoré majú rozličné právomoci:
- Európsky parlament,
- Európska rada,
- Európska komisia,
- Dvor audítorov,
- Dvor sudcov,
- v rámci spoločenstva tiež pracuje Ekonomický a sociálny výbor a Výbor regiónov, ktoré majú poradenskú funkciu.
Rozpočet Európskej únie
Rozpočet Európskej únie sa nedá chápať ako oddelená časť celkového finančného systému spoločenstva. Treba si uvedomiť, že rozpočet je súčasťou rozpočtovej politiky Európskej únie, ktorá vytvára základ na jej ostatné aktivity. Pri každom pláne, či určení si cieľa treba mať na zreteli, že finančný rámec na tento plán alebo cieľ je vymedzený práve rozpočtovou politikou, ktorá určuje smer a možnosti jeho rozvoja. Určenie štruktúry rozpočtu, stanovenie príjmov a výdavkov všetkého druhu, vlastne celá rozpočtová procedúra je napojená na široký aparát Európskej únie, na finančný systém Európskej únie.
Finančný systém prešiel postupným vývojom od financovania z národných príspevkov v čase EHS a EURATOM-u až po zavedenie systému vlastných príjmov. Systém samofinancovania sa začal uplatňovať od 1. januára 1980. Zmluva o ES pojem vlastné zdroje bližšie nešpecifikovala,; časom sa však vytvorili tri skupiny príjmov (poľnohospodárske dávky, clá a príjmy z DPH), najskôr do výšky 1 % základu, neskôr sa základ zvýšil na 1,4 %. Reforma Európskej únie z roku 1986 na základe Jednotného európskeho aktu otvorila brány aj reforme finančného systému, s ktorou sa začalo v roku 1988. Pokračovanie reforiem, predovšetkým v poľnohospodárskej oblasti, predstavovali Delorsove balíky.
Prvý z nich z februára 1988 obsahoval súhrn rozpočtových opatrení týkajúcich sa redukcie výdavkov plynúcich do poľnohospodárstva, zvýšenie prostriedkov pre štrukturálne fondy a nové pravidlá pre rozpočet. Zmeny v systéme vlastných príjmov znamenali stanovenie celkovej výšky vlastných príjmov na 1,2 % HNP členských krajín v trhových cenách. Súčasťou zmien sa stalo aj vytvorenie štvrtého zdroja príjmov Európskej Únie, ktorý vychádzal z celkového HNP členských krajín. Vypočítal sa z jednotného základu v trhových cenách. Zároveň sa stanovil maximálny príjem z DPH na už ‚spomínanú úroveň 1,4 %. Základ platieb z DPH, z ktorého sa vychádzalo podľa zmenených pravidiel, nesmel prevyšovať 55 % HNP danej krajiny.
Druhý Delorsov balík bol prijatý v decembri 1992 a zameral sa na garantovanie budúceho financovania Európskej únie na základe Zmluvy o Európskej Únii. Priniesol zmeny v oblasti vlastných zdrojov po roku 1994, a to predovšetkým zníženie výšky príjmov z DPH a zvýšenie príjmov z príspevku založeného na HNP, ďalej vytvorenie kohézneho fondu a uskutočnenie zmien v Európskom sociálnom fonde. Únii zostala možnosť vypožičiavať si finančné zdroje na financovanie investícií od medzinárodných organizácií.
Záväzkové zmocnenia
Záväzkové zmocnenia tvoria v priebehu roka rámec, v ktorom nabiehajú záväzky z viacročných programov. Platobné zmocnenia uhrádzajú skutočné výdavky a musia sa použiť počas rozpočtového roka, na ktorý boli určené. Niektoré sektory ako štrukturálne fondy a externá spolupráca vyžadujú dlhšie časové obdobie, ako je jeden rok.
Na financovanie týchto oblastí sa používajú tzv. diferencované zmocnenia. Predstavujú limit pre záväzky a platby uskutočniteľné v danom finančnom roku. Ak záväzkové zmocnenia realizované počas roka nie sú na konci toho roka splatené, automaticky sa prenášajú do zmocnení nasledujúceho roka.
Princíp rovnováhy vyžaduje, aby odhadované príjmy a schválené výdavky boli zhodné. Veľké odchýlky od rozpočtu znamenajú prijatie náhradného alebo opraveného rozpočtu.
Špecifickosť je obsiahnutá v určení účelu a špecifického cieľa rozpočtovej položky tak, aby sa predišlo ich zámene vo fáze zostavovania a výkonu rozpočtu. Ďalej determinuje horizontálnu a vertikálnu štruktúru rozpočtu. Horizontálna štruktúra vyjadruje odlíšenie príjmov a výdavkov a ďalšie rozdelenie výdavkov na sedem samostatných sekcií (šesť plus rezervy) vo finančnej perspektíve pre každú inštitúciu. Vertikálna štruktúra rozdeľuje výdavky do kapitol podľa ich charakteru, účelu a ak je to potrebné, môžu sa deliť ďalej. Flexibilita rozpočtu umožňuje presun prostriedkov z jednej kapitoly do druhej.