Dynamické chápanie dane tento inštitút formuluje ako určitý špecifický vertikálny spoločenský vzťah zákonom (právnou normou) predvídaných subjektov, ktorý má materiálny (hodnotový, peňažný) obsah. Takéto chápanie dane vlastne daň stotožňuje s daňovým vzťahom, i keď daň v praxi často vystupuje ako výslednica, reálny rezultát daňovoprávneho vzťahu. V konečnom dôsledku predstavuje i špecifický druh peňažného záväzku povinných subjektov voči štátu ako oprávnenému subjektu, na základe platného práva ním aj vynútiteľného. Pri splnení určitých právnych predpokladov je teda jednostranne vynútenou peňažnou povinnosťou, povinnou peňažnou platbou chápanou ako príspevok na úhradu štátnych potrieb. Daň v podobe právnej normy je súčasne nástrojom zabezpečenia vnútornej previazanosti subjektov daňovoprávnych vzťahov, nástrojom distribúcie oprávnení a povinností medzi nimi navzájom. Vnútorne je teda vytváraná systémovo štruktúrovanými právnymi normami, čo jej dáva podobu právneho inštitútu.
Ako každý ekonomický inštitút autochtónnosť dane vyjadrujú jej vlastné charakteristické črty, ktoré ju individualizujú a vyčleňujú zo sústavy ostatných inštitútov. Typický je predovšetkým peňažný obsah dane. V rozvinutom peňažnom systéme štátu, od ktorého bezprostredne závisí aj kvalitatívna úroveň daňového systému, totiž dane vystupujú v peňažnej, nie v naturálnej forme. To platí aj o slovenskom daňovom systéme vrátane jeho integrálnych súčastí – daní z príjmov obyvateľstva. Charakteristické tiež je, že daňové plnenie vyžaduje od daňovníka iba štát, a to výlučne na základe právneho aktu najvyššej právnej sily, spravidla zákona. Iba konkretizácia daňovoprávnej regulácie je obsahom podzákonných, zákon vykonávajúcich právnych predpisov. Špecifické tiež je, že nesplnenie daňovej povinnosti je štátom vynútiteľné a sankcionované, napr. trestnoprávnou, občianskoprávnou alebo disciplinárnou pracovnoprávnou sankciou, no aj originálnou majetkovou sankciou.
Podstatnou charakteristickou črtou dane je i presne určený daňový režim, t.j. vymedzený okruh povinných subjektov, vopred vytýčený termín splatnosti dane a presne určená výška daňovej povinnosti v rámci rozsahu predvídaného daňovoprávnou normou atď. Daň je súčasne dôležitým, ba podstatným a dostatočne výdatným zdrojom rozpočtových príjmov, používaných na úhradu štátnych či celospoločenských potrieb, pričom je súčasne platbou nenávratnou. Znamená to, že daňovníci nie sú spätne po splnení daňových povinností financovaní z fondov, do ktorých sú dane systematicky akumulované. A to bez ohľadu na to, či ide o daňovníka – právnickú osobu alebo daňovníka – fyzickú osobu. Rozhodujúca nie je ani výška daňovej povinnosti, ani dĺžka jej trvania či disciplinovanosť pri platení dane.
Daň ako finančno-ekonomický inštitút plní voči národohospodárskym inštitútom a subjektom určitý okruh funkcií, ktoré sú viac-menej ustálené, i keď nie nemenné. Aj v podmienkach súčasnej spoločenskej transformácie sa uskutočňuje ich nová kryštalizácia, určité funkcie strácajú väčšiu či menšiu časť svojho doterajšieho významu, ba môžu i úplne zaniknúť, iné funkcie daní získavajú novú náplň, ich význam podstatne rastie.
Stabilnou pôvodnou funkciou dane zostáva aj v budúcom období daňovej sústavy funkcia akumulačná, resp. fiškálna. Jej podstatou je prostredníctvom striktného vyžadovania všeobecnej daňovej disciplíny akumulovať, zhromažďovať takto získané peňažné prostriedky v podobe zdrojov do štátnych rozpočtov, prípadne do verejných rozpočtov územných celkov a obcí. Jej význam v súčasnosti rastie, i keď je napĺňanie tejto funkcie dane, prirodzene, tiež limitované, napr. úmernosťou daňového zaťaženia jednotlivých povinných subjektov, daňovníkov. Nárast významu tejto funkcie dane bezprostredne súvisí s rozvíjaním členitosti daňových subjektov, osobitne z radov obyvateľstva pôsobiaceho v súkromnovlastníckej podnikateľskej sfére. Donedávna proklamovaný okrajový záujem štátneho rozpočtu o akumuláciu zdrojov z rúk obyvateľstva do štátneho rozpočtu prostredníctvom nimi odvádzaných daní bol prirodzený práve preto, že z tejto spoločenskej „národohospodárskej” sféry nebolo ani možné očakávať výraznejšie príspevky na úhradu štátnych potrieb. Príčin bolo mnoho, okrem iného členenie a reálne disponovanie vlastníctvom, absolútna prevaha štátneho vlastníctva ako výdatného zdroja materiálnych hodnôt, ktoré bolo možné podriadiť daňovej, resp. odvodovej povinnosti, politicky, ekonomicky i legislatívne zviazaná potencia podnikateľskej aktivity obyvateľstva ako zdroj možného zisku perspektívne podrobeného daňovej povinnosti atď.
Prostredníctvom akumulačnej (fiškálnej) funkcie daní sa aktivizujú primárne zhromažďovacie vzťahy tak, aby vhodne pôsobili na centralizáciu spoločensky potrebných peňažných zdrojov v rukách štátu, jeho orgánov, ako aj orgánov miestnej samosprávy.
V súčasnosti sa preskupuje pôsobenie regulačnej (regulatívnej) funkcie daní. Dosiaľ sa prejavovala v dvoch polohách, a to osobitne vo vzťahoch k organizáciám a osobitne vo vzťahoch k zdaňovanému obyvateľstvu.