Daňové zásady

Teórie daňovníctva

Teórie daňovníctva skúmajú existujúce daňové systémy z rôznych hľadísk, pričom aplikujú históriu a praxou preverené a overené pravidlá, podľa ktorých tieto systémy pôsobia v reálnej praxi.  Tieto históriou a praxou preverené pravidlá označujeme za princípy alebo zásady daní. Na základe teórie a praxe ide o tieto zásady:

Spravodlivosť a slušnosť spočívajúca v akceptovaní schopnosti daňovníka zaplatiť daň a rešpektovať z jeho strany úžitok zo zdanenia najmä v spojení s očakávanou spotrebnou verejných statkov, ktoré daňovníkovi poskytne štát alebo samospráva. Chápanie spravodlivosti môže byť dvojaké. Jednak z pohľadu daňovníkov a na druhej strane z pozície štátu teda z pozície verejných financií. V druhom z uvedených kontextov má význam tzv. distribučná spravodlivosť, na ktorú sa pozeráme cez rozdeľovanie zdrojov. Dane sa totiž nevyužívajú iba na naplnenie štátnych fondov ale sú aj nástrojom zmiernenia nerovností v rozdeľovaní zdrojov. V súvislosti s  redistribučným pôsobením daní môže ísť pri priamych daniach o priamy dopad na rozdelenie príjmov alebo pri nepriamych daniach tým, že k cenám tovarov a služieb pristupujú spotrebné dane sa ceny zvyšujú a takto pôsobia na znižovanie reálnych príjmov. Skutočný dopad daní preto záleží aj od štruktúry spotreby zdaňovaných tovarov a služieb. Spravodlivosť v daňovej teórii má  dve podoby:

prospech zo zdanenia, kde má jednotlivec platiť takú daň, ktorá je v určitom pomere k úžitku rôznych verejných statkov, ktoré tento jednotlivec od štátu dostáva. Táto predstava je ale veľmi zložitá, pretože každý z ľudí má osobitné predstavy o úžitku, ktorý by mu štát alebo samospráva mala poskytnúť. Predstavy o očakávanom úžitku sa menia v čase, priestore, rôznym vekom a podobne. V prípade, že by malo ísť o spravodlivosť z prospechu musela by sa často uplatňovať individuálna daň ako nejaká platba za úžitok jednotlivcovi z verejného statku.

spôsobilosť platiť daň vychádza z reálnej finančnej situácie konkrétneho subjektu a jeho spôsobilosti alebo schopnosti platiť dane. Tu ale prichádza do úvahy problematika spôsobu merania takejto spôsobilosti. Posudzujeme ju podľa majetku jednotlivcov alebo podľa výšky ich príjmov?

Daňová spravodlivosť ďalej môže pôsobiť:

horizontálne, tým spôsobom, že daňovníci s rovnakou schopnosťou platiť daň skutočne rovnako veľkú daň aj platili a to bez ohľadu a ich životný status – teda vek, pohlavie, rasu. Horizontálna spravodlivosť sa v praktickom živote prejavuje tak, že sa spočítajú všetky príjmy a zdaňuje sa celkový príjem daňovníka.

vertikálne predstavy o spravodlivosti znamenajú, že schopnejší čiže solventnejší daňovníci by mali platiť vyššie dane ako chudobnejší daňovníci. Preto mnohé daňové systémy využívajú tzv. progresívne dane. Dôležitý je pritom taký predpoklad, že s rastúcim príjmom klesajú očakávania z úžitku príjmu. B prípade priamych daní dôchodkového a majetkového typu sa často využíva konštrukcia progresívnej dane. Aplikačným problémom pritom ale býva určenie miery progresie dane a hraničnú sadzbu dane, pretože vysoká progresia môže demotivovať daňovníkov a spôsobiť celkový pokles daňových výnosov.