Historický vývoj daní na Slovensku
Osobitosti historického vývoja v jednotlivých krajinách viedli k tomu, že sústava daní uplatňovaných v tom-ktorom štáte sa postupne vyvíjala podľa daných okolností. Tento vývoj nebol vždy rovnomerný a je samozrejmé, že ani v susedných krajinách neprebiehal vždy paralelne. Koncom 19. storočia sa dane postupne sformovali do stabilnej podoby. Napriek uvedenému zákonitosti vývoja viedli k tomu, že daňová sústava nikdy nebola niečím nemenným, ale podliehala priebežným zmenám a úpravám. Podľa ich rozsahu možno hovoriť predovšetkým o zmenách čiastkových, ktoré sa dotýkali daňovej sústavy vo všeobecnosti, ale neznamenali žiadne zásadné, principiálne zmeny. Okrem toho sa však z času na čas ukázala potreba vykonať aj zásadné, systémové zásahy do jestvujúcej daňovej sústavy a často aj do daňového systému. V takom prípade išlo o daňovú reformu.
Vývoj daňových príjmov
Charakteristickou črtou vývoja daňových a iných štátnych príjmov na území neskôr vzniknutého Československa bola často ich rozdielna úprava v tzv. dedičných krajinách (rakúskych a českých) a v Uhorsku. Zatiaľ čo sa v Uhorsku až do roku 1848 uplatňovala jediná priama daň, v Rakúsku sa uplatňovala špecializácia a podrobnejšie členenie daňovej sústavy. Revolučný rok 1848 však aj v tomto smere spôsobil značné zmeny. Zánik stavovských privilégií súčasne znamenal podporu tendenciám právne a administratívne zjednotiť finančné hospodárenie krajiny na centralistických princípoch. V roku 1848 boli zrušené urbariálne dane, ktoré boli nahradené pozemkovou daňou. Bola zrušená aj židovská daň, ktorú dovtedy platili Židia; v dôsledku tohto však potom boli daňovo postavení na úroveň ostatných občanov. V roku 1849 bola zavedená daň z príjmu ako druh výnosovej dane. V Uhorsku sa daňová sústava prebudovávala podľa potrieb centralizovaného štátu, prihliadalo sa však na nižší stupeň hospodárskej vyspelosti. Zavedenie modernejšieho systému výnosových daní však bolo pre Uhorsko nesporne prínosom.
Od rakúsko-uhorského vyrovnania sa opäť prehĺbila rozdielnosť právnych úprav jednotlivých daní v Uhorsku a na ostatnom území monarchie. Zmeny najmä priamych daní, ktoré sa v podmienkach Uhorska uskutočnili v rokoch 1868 a 1875, znamenali oproti stavu z čias absolutizmu iba mierny pokrok. Rozdiel v pokrokovosti prijímaných právnych úprav jednotlivých daní sa naplno prejavil v roku 1896, keď bol v Rakúsku prijatý zákon o priamych osobných daniach. Súčasne bol podnetom na ďalšie zdokonalenie, ktoré sa uskutočnilo v rokoch 1909 a 1912. V oblasti spotrebných daní sa rozdiely až do takej miery neprejavili (okrem zdanenia vína a mäsa sa uplatňovali v podstate rovnaké zásady v celom Rakúsko-Uhorsku). Prvá svetová vojna znamenala citeľný zásah do štátnych financií. Ukázalo sa, že vojna bude dlhšia, než sa pôvodne predpokladalo a výdavky budú vyššie. Spoločným menovateľom všetkých zásahov do daňovej sústavy v rokoch 1914 – 1918 bola snaha zabezpečiť dostatočné príjmy štátneho rozpočtu na krytie neustále sa zvyšujúcich výdavkov v podmienkach vojnového hospodárstva.
V Uhorsku boli zavedené aj vojnové prirážky k niektorým daniam, zvýšila sa sadzba dane z liehu a v roku 1917 bola zavedená nová vojnová daň zo železníc. V tejto súvislosti pôsobí ako určitý paradox, že zatiaľ čo v Rakúsku ani v predvojnovom období, ani počas vojny sa nevyberala daň z majetku, v Uhorsku sa tak stalo už v roku 1916, s nadväznou zmenou v roku 1918.
V závere o tejto vývinovej etapy daňového zákonodarstva možno konštatovať, že daňová sústava v celom Rakúsko-Uhorsku konštrukčne predstavovala tzv. zmiešaný typ daňového systému, založený na existencii jednej dane z príjmov a viacerých výnosových daní (reálnych aj osobných). Existencia právnych predpisov rozličnej kvality, právnej sily a doby ich účinnosti (často niekoľko desaťročí) však spôsobovala určitú neprehľadnosť a nezriedka aj nezrozumiteľnosť pri orientácii jednotlivých subjektov v ich daňových povinnostiach. Znásobovala to ešte aj skutočnosť, že často existovali odlišné úpravy v Uhorsku a v ostatných dedičných krajinách vtedajšej monarchie.
Finančná situácia
Finančná situácia novovzniknutej Československej republiky bola v prvých mesiacoch jej existencie dosť nepriaznivá. Ťaživým dedičstvom bol štátny dlh v celkovej sume takmer 102 miliárd korún; z toho na Rakúsko pripadalo približne 69 miliárd korún a na Uhorsko 33 miliárd korún. K tomu treba prirátať dlhy z obdobia pred rokom 1914. Celkové zadĺženie monarchie k 1. novembru 1918 predstavovalo približne 120 miliárd korún. Finančný kolaps bol teda zrejme iba otázkou času.
Vtedajší minister financií – dr. Alois Rašín – však bol tým pravým mužom na svojom mieste. Jeho finančný plán konsolidácie hospodárstva štátu popri stabilizácii meny zahŕňal aj dôležité opatrenia na úseku štátnych financií, dane nevynímajúc. Ako červená niť sa celým komplexom predkladaných a postupne realizovaných opatrení vinuli tri základné myšlienky:
Po prvé: recepcia. Tak ako v iných odvetviach práva, aj na úseku daní sa prevzalo zákonodarstvo bývalej monarchie, aby bola najmä v počiatočnom období zachovaná kontinuita.
Po druhé: unifikácia. Nebolo možné, aby v jednotnom Československu pokračoval právny dualizmus; iné právo platilo na území českých krajín (na jednej strane) a iné na území Slovenska (na druhej strane). Jeho základy sa položili ešte pred revolučným rokom 1848 a ešte viac sa rozvinul po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Osobitným problémom bolo pripojenie Podkarpatskej Rusi ako územia právne blízkeho podmienkam na Slovensku, no s mimoriadne nízkym stupňom právneho vedomia obyvateľstva.
Po tretie: etapizácia. Rozhodlo sa, že v daňovej oblasti sa bude postupovať cestou jednotlivých účelových krokov, aby sa dosiahla konsolidácia a stabilizácia najmä štátnych financií. Pre najbližšie roky sa teda nepredpokladalo začatie prác na daňovej reforme.