Daň z obratu bola upravená Zákonom č. 73/1952 Zb. a nahradila predchádzajúcu všeobecnú daň. Vytvoril sa systém dvoch cien (štátne veľkoobchodné ceny a štátne maloobchodné ceny); daň sa stala súčasťou ceny a prestala byť iba prirážkou k výrobným nákladom.
Daň z výkonov (Zákon č. 74/1952 Zb.) znamenala odštiepenie akumulácie v podnikoch vykonávajúcich rôzne zákazkové a podobné práce od dovtedajšej všeobecnej dane. Mal sa tým vyjadriť odlišný charakter tejto činnosti, napríklad v porovnaní s predajom tovaru.
Nová úprava zdanenia
Nová úprava zdanenia družstevného sektora sa premietla v Zákone č. 75/1952 Zb. o dôchodkovej dani družstiev a iných organizácií. Vychádzalo sa z toho, že družstevné vlastníctvo je jedným z druhov socialistického vlastníctva.
Osobitne významným sa stalo zavedenie dane zo mzdy Zákonom č. 76/1952 Zb. Verejne sa proklamoval záujem, že táto daň je nástrojom likvidácie zvyškov súkromného kapitalistického sektora. Na určenie výšky daňovej povinnosti preto vplýval celý rad aj nedaňových, najmä sociálnych, osobnostných a iných faktorov.
Novú situáciu v poľnohospodárstve malo vyjadriť aj uzákonenie novej poľnohospodárskej dane. Stalo sa tak Zákonom č. 77/1952 Zb., ktorý vyjadroval jednoznačnú preferenciu jednotných roľníckych družstiev, pričom pri platení tejto dane mali ich členovia úľavy.
S opačnými „preferenciami“ sa možno stretnúť v právnej úprave dane z príjmov obyvateľstva. Zákon č. 78/1952 Zb. vyjadroval ostrú diferenciáciu medzi jednotlivými vrstvami tzv. slobodných povolaní, remeselníckou malovýrobou a zvyškami súkromného maloobchodu. Definitívne tiež zrušil zákon o priamych daniach z roku 1927.
Náhradou za zrušenú všeobecnú daň bola živnostenská daň. Zákon č. 79/1952 Zb. diferencoval platenie tejto dane podľa druhu živností z pohľadu ich očakávaného dožívania. Na rozdiel od predchádzajúcej živnostenskej dane, ktorá bola dôchodkovou daňou, nová živnostenská daň mala registračný charakter, t. j. plnila úlohu registračného poplatku sui generis za povolenie prevádzkovania samostatnej živnosti.
Nová domová daň (Zákon č. 80/1952 Zb.) výrazne postihovala vlastníkov nájomných domov; zdanenie vlastníkov rodinných domov sa v zásade nezmenilo.
Daň z predstavení zakotvená v Zákone č. 81/1952 Zb. nahradila dovtedajšiu obecnú dávku zo zábav. Spolu s domovou daňou tvorila základ miestnych daní.
Jedinou daňou, ktorá zostala aj naďalej v platnosti, bola daň z príjmov z literárnej a umeleckej činnosti upravená Zákonom č. 59/1950 Zb.
Daňová sústava vybudovaná v roku 1952 bola pomerne reálnym odrazom doby. Preto ani jej ďalší vývoj z objektívnych dôvodov nemohol byť iný než aký bol – dlhodobý, poznamenaný drobnými priebežnými zmenami, ktoré však neboli systémového charakteru. Napríklad daň zo mzdy sa vo vyspelejších krajinách Európy chápala ako anachronizmus už začiatkom šesťdesiatych rokov.
Obdobie nasledujúcich takmer dvadsiatich rokov po uskutočnení daňovej reformy v roku 1952 neprinieslo žiadne zásadnejšie zmeny daňovej sústavy ani daňového systému. Väčšina vtedy prijatých daňových predpisov sú čiastkovými novelami daňových zákonov z roku 1952.
Začiatkom šesťdesiatych rokov sa odštartoval proces socializácie spoločnosti v duchu ústavy z roku 1960. V daňovej oblasti v týchto rokoch nastali iba niektoré zmeny. Bol schválený nový Zákon č. 145/1961 Zb. o dani z príjmov obyvateľstva. Spolu s vykonávacou Vyhláškou č. 146/1961 Zb. naznačil trend postupného uvoľňovania daňového tlaku dovtedy triedne orientovaného na „zvyšky kapitalistických živlov“. Takisto bola prijatá nová úprava dane z literárnej a umeleckej činnosti (Zákon č. 36/1965 Zb.). Zákonom č. 101/1964 Zb. bola zavedená aj osobitná daň z dôchodkov. Daň z motorových vozidiel bola zavedená zákonom č. 98/1964 Zb. Zákonom č. 143/1961 Zb. bola upravená aj domová daň. Zákonom č. 123/1962 Zb. bol novelizovaný Zákon č. 50/1959 Zb. o pôdohospodárskej dani.
Okrem uvedenej sústavy daní sa od 1. januára 1967 začal uplatňovať jednotný systém priamych odvodov socialistických organizácií, v nadväznosti na prijaté zásady novej sústavy plánovitého riadenia národného hospodárstva. Zavedenie jednotných odvodov bolo spojené s uskutočnením generálnej prestavby veľkoobchodných cien, ktorá mala pre podniky vytvoriť v zásade jednotnú rentabilitu. Predpokladané zámery sa však, napriek čiastkovým úpravám v roku 1968, nepodarilo dosiahnuť.
Rok 1968 a nasledujúce roky boli v znamení premietnutia federatívneho princípu aj do daňovej sústavy. V tomto období sa súčasne uskutočnili niektoré ďalšie zmeny, vyvolané potrebami vtedajšej praxe a napokon aj v dôsledku „poaugustovej“ normalizácie – v širšie chápanom kontexte.
Prijatý ústavný Zákon č. 143/1968 Zb. o československej federácii vyjadril zmenenú situáciu v oblasti zákonodarnej právomoci vo veciach daní a poplatkov. Podľa článku 12 tohto ústavného zákona zákony Federálneho zhromaždenia (ďalej len „FZ“) mali odteraz upravovať podnikové dane a odvody, daň z obratu, dôchodkovú daň, poľnohospodársku daň, daň zo mzdy, daň z príjmov z literárnej a umeleckej činnosti, daň z motorových vozidiel, daň z príjmov obyvateľstva, zdanenie (odvody) peňažných ústavov a poisťovní, ako aj poplatky, ktoré majú podľa svojej povahy vzťah k zahraničiu alebo súvisia s výkonom štátnej správy zverenej do pôsobnosti ČSSR. Ostatné dane a poplatky mali upravovať zákony národných rád.