Alokačná funkcia zameraná na zabezpečovanie verejných statkov nevyhnutne predstavuje odchýlku od trhového procesu , pričom ale nezabúda na efektívne použitie zdrojov v rámci rozdeľovania dôchodkov a výnosov a na štruktúru spotrebiteľských priorít alebo preferencií. Tento cieľ štátu má za úlohu plniť distribučná alebo rozdeľovacia funkcia. Problémy rozdeľovacích procesov v rámci verejných financií predstavujú významný predmet sporov v rozpočtových diskusiách. Rozhodujúce je pritom formovanie daňovej a transferovej politiky. V prípade absencie politických zásahov záleží rozdeľovanie dôchodkov a bohatstva predovšetkým na rozložení vlastníctva výrobných faktorov, vrátane osobných zárobkových schopností, ako aj rozloženie naakumulovaného a zdedeného bohatstva. Rozdelenie dôchodkov na základe vlastníckych vzťahov sa určuje v procese oceňovania týchto vzťahov na trhu.
Rozdeľovanie dôchodkov
Rozdeľovanie dôchodkov medzi jednotlivcov teda záleží od toho, ako výrobné činitele kto vlastní a na cenách, za ktoré sa na trhu predávajú. Takéto rozdeľovanie dôchodkov môže ale aj nemusí byť v súlade s tým, čo spoločnosť považuje za spravodlivé. Významnou je tu otázka spravodlivosti pri rozdeľovaní dôchodkov. Zaoberá sa tým sociálna filozofia a stupnica hodnôt. Filozofi prišli s množstvom odpovedí vrátane názoru, že ľudia majú nárok na plody odvodené od ich konkrétnych príspevkov. Už Aristoteles hovoril o spravodlivosti distributívnej, ktorá je spätá s rozdeľovaním pôct a majetkov vo verejnoprávnych pomeroch. Podľa Aristotela je slušné, aby ten, kto mal veľké zisky, odvádzal z nich viac, a ten, kto mal malé zisky, odvádzal menej. V období novoveku to boli Thomas Hobbes, John Lock a ďalší, ktorí zdôrazňovali, že bez poriadku by nebolo bohatstva, pričom uvažovali aj o spravodlivom používaní bohatstva. S paušálnou kritikou sociálnej spravodlivosti prišli liberálni myslitelia ako Fridrich Hayek a Robert Nozick. Ich argumenty obsahujú tri kľúčové tézy: 1. sociálna spravodlivosť predpokladá existenciu nejakej inštitúcie zodpovednej za rozdeľovanie bohatstva v spoločnosti; 2 hľadanie sociálnej spravodlivosti vedie k nahradeniu trhovej ekonomiky byrokraciou čiže paternalistickým štátom; 3. úsilie o sociálnu spravodlivosť zároveň zahŕňa fundamentálne zasahovanie do osobnej slobody.
S premietnutím pravidla spravodlivosti do skutočného stavu rozdeľovania dôchodkov sa spájajú dva problémy. Po prvé, je zložité, ak nie vôbec nemožné, porovnávať úroveň úžitku ktorý jednotlivci odvádzajú od svojich príjmov. Neexistuje nijaký jednouchý spôsob, ako zrátať úžitky, takže takéto kritéria sú v praxi nepoužiteľné. Toto obmedzenie vedie k uvažovaniu skôr v rovine spoločenského hodnotenia než subjektívne meraného úžitku. Druhý problém vyplýva zo skutočnosti, že koláč, ktorý sa má rozdeliť nie je nezávislý od spôsobu rozdelenia.
Bez ohľadu na tieto ťažkosti sú úvahy o rozdeľovaní dôležitou súčasťou verejnej politiky. Je zrejmé, že pozornosť sa presúva od tradičného záujmu o rozdiely v príjmoch, o všeobecnú rovnosť a o nadmerné príjmy horných vrstiev k záujmu o primerané príjmové postavenie dolných vrstiev. Aktuálne diskusie teda zdôrazňujú prevenciu chudoby.
Pri hodnotení rôznych fiškálnych nástrojov zisťujeme, že prerozdeľovanie sa uskutočňuje bezprostredne pomocou:
- daňového mechanizmu, ktorý kombinuje v sebe zdanenie vysokých príjmov s dotáciami domácnostiam s nízkymi príjmami;
- alternatívne sa prerozdeľovanie zabezpečuje progresívnymi daniami, z ktorých výnosov sa financujú verejné statky, napr. lacnejšie bývanie, ktoré zvýhodňuje domácnosti s nízkymi príjmami;
- prerozdeľovanie možno zabezpečiť kombináciou zdanenia tovaru, ktorý nakupujú spotrebitelia s vyššími príjmami a dotáciou tovarov, ktoré nakupujú najmä vrstvy s nízkymi príjmami.